Prečo si vešiame imelo a odkiaľ pochádza bozkávanie pod ním?

Prečo si vešiame imelo a odkiaľ pochádza bozkávanie pod ním?

Imelo patrí k tým vianočným ozdobám, ktoré si domov prinášame automaticky. Zavesíme ho nad dvere, do chodby alebo niekam blízko stromčeka a vieme, čo má nasledovať. Ak sa pod ním stretnú dvaja ľudia, mali by sa pobozkať.

Je to trochu zvláštne, keď si uvedomíme, že imelo je z botanického hľadiska poloparazit. Živiny získava zo stromu, na ktorom rastie, a napriek tomu sa z neho stal symbol lásky, šťastia a súdržnosti. Ako k tomu došlo?

Rastlina, ktorá zostávala zelená aj v zime

Imelo pôsobilo na našich predkov výnimočne už dávno predtým, než sa objavilo vo vianočnej výzdobe. Rastie vysoko v korunách stromov a zostáva zelené aj v čase, keď sú okolité konáre úplne holé. Navyše uprostred zimy vytvára biele bobule.

Pre ľudí, ktorí žili oveľa bližšie k prírode než my, to musel byť pozoruhodný pohľad. Imelo akoby nepatrilo ani zemi, ani oblohe. Rástlo medzi nimi a prežilo obdobie, počas ktorého ostatná príroda pôsobila mŕtvo.

Preto sa spájalo so životom, plodnosťou, ochranou a liečivou silou. Rímsky autor Plínius Starší písal o tom, ako si keltskí druidi vážili najmä imelo rastúce na dube a obradne ho odrezávali zlatým kosákom. Ľudia ho vešali do príbytkov ako ochranu pred nešťastím a zlými silami.

Neznamená to však, že dnešné vianočné imelo je priamym pokračovaním jediného keltského zvyku. Tradície sa počas stáročí miešali, menili a dostávali nové významy.

Prečo sa imelo vešia práve počas Vianoc?

Do zimnej výzdoby sa imelo hodilo prirodzene. Rovnako ako cezmína či ihličnaté vetvy pripomínalo, že život pokračuje aj počas najchladnejších mesiacov.

Zelené vetvičky sa vešali do domov ako prísľub návratu jari a zároveň ako ochrana domácnosti. Časom sa imelo stalo súčasťou vianočných osláv najmä v Anglicku a odtiaľ sa zvyk rozšíril ďalej.

Dnes ho vešiame nad vstupné dvere, do oblúka medzi miestnosťami alebo nad sviatočný stôl. Nemusí súperiť s ozdobeným stromčekom. Práve naopak, najlepšie funguje ako malý detail, ktorý si hostia všimnú až vo chvíli, keď pod ním stoja.

Odkiaľ pochádza bozk pod imelom?

Tu sa história trochu zahmlieva. Často sa spomína severská legenda o bohu Baldrovi. Podľa jej neskoršej romantickej verzie ho zasiahol šíp vyrobený z imela, no jeho matka Frigg ho zachránila a rastlinu vyhlásila za symbol lásky. Každého, kto prešiel pod imelom, mala pobozkať.

Je to pekný príbeh, ale v zachovaných starých severských prameňoch sa imelo nespája s bozkávaním ani s Vianocami. Táto časť príbehu bola pravdepodobne doplnená až oveľa neskôr.

Samotný zvyk bozkávať sa pod imelom sa zrejme objavil v Anglicku počas 18. storočia. Najstaršia známa písomná zmienka pochádza z roku 1784. V priebehu 19. storočia potom tradíciu preslávili sviatočné príbehy, ilustrácie a autori ako Charles Dickens.

Jeden bozk, jedna bobuľa

Bozkávanie pod imelom malo kedysi aj presné pravidlá. Po každom bozku sa mala z vetvičky odtrhnúť jedna biela bobuľa. Keď na nej nezostala žiadna, ďalšie bozky už neboli povolené.

Prijatie bozku sa považovalo za znamenie šťastia a možnej budúcej lásky. Odmietnutie vraj prinášalo smolu. Dnes môžeme túto poveru pokojne nechať v minulosti. Ani najkrajšia vetvička imela nenahrádza obyčajnú otázku a súhlas oboch ľudí.

V súčasnosti je bozk pod imelom skôr milou hrou než vážne dodržiavaným pravidlom. Môže patriť partnerovi, deťom, rodičom alebo pokojne domácemu miláčikovi – ak práve nemá náladu odísť z miestnosti.

Pozor na bobule

Ak používame skutočné imelo, mali by sme ho zavesiť mimo dosahu detí a zvierat. Jeho bobule ani ostatné časti nie sú určené na jedenie a po požití môžu spôsobiť zdravotné problémy. Európske imelo môže byť nebezpečnejšie než niektoré americké druhy a riziko predstavuje aj pre domáce zvieratá. Bezpečnou alternatívou je kvalitná umelá vetvička.

Malá vetvička s veľkým príbehom

Imelo sa teda nevešia iba preto, aby sme mali počas návštevy zámienku na bozk. Po stáročia predstavovalo život uprostred zimy, ochranu domácnosti, plodnosť a nádej, že po chladných mesiacoch opäť príde jar.

Dnes už možno neveríme, že nás vetvička ochráni pred zlými silami alebo nám zaručí šťastie v láske. Napriek tomu ju každý rok zavesíme. Možno preto, že Vianoce sú plné zvykov, pri ktorých nie je najdôležitejšie, či im doslova veríme. Stačí, že nás na chvíľu privedú bližšie k sebe. 🎄

Foto zdroj: Ambius